Späť Verzia pre tlač

Rozhodnutie - Podľa § 59 ods. 3 a § 61 ods. 2 a 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov

aktualizované dňa: 11. 07. 2005

Bratislava 19. mája 2005
Číslo: MF/15608/2005-11

ROZHODNUTIE

Podľa § 59 ods. 3 a § 61 ods. 2 a 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov

zrušujem

rozhodnutie Ministerstva financií Slovenskej republiky č. MF/4689/2005-911 zo dňa 14.02.2005, ktorým sa uložila spoločnosti Slovnaft, a.s., Vlčie hrdlo, 824 12 Bratislava 23 (IČO: 31 322 832) pokuta podľa § 18 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov za porušenie cenovej disciplíny podľa § 17 ods. 1 písm. c) a d) a § 17 ods. 4 písm. b) zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov, spolu vo výške 1 352 975 205,–Sk

a

vec vraciam na nové prejednanie a rozhodnutie.

 

Odôvodnenie:

Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo financií“), sekcia kontrolná, (podľa Organizačného poriadku ministerstva financií platného do 31.12.2004), vykonalo na základe Poverenia podpredsedu vlády a ministra financií Slovenskej republiky č. MF/11324/2004 – 92 zo dňa 2.11.2004 v Slovnafte a.s., Vlčie hrdlo, 824 12 Bratislava 23 (IČO: 31 322 832) (ďalej len „Slovnaft“), podľa ustanovenia § 20 ods. 2 písm. f) zákona NR SR č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov (zákon o cenách) cenovú kontrolu zameranú na dodržiavanie zákona o cenách a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, za obdobie rokov 2002, 2003 a za obdobie od 1.1.2004 do 30.9.2004.

Pri výkone kontroly za roky 2002 a 2003 sa posudzovalo dodržiavanie cenovej regulácie ustanovenej výmerom MF SR č. R -1/l996 z 12.3.1996, ktorým sa určuje rozsah tovaru s regulovanými cenami (oznámenie č. 89/l996 Z. z.) v znení výmeru R – 13/l997 z 8.12.1997 (oznámenie č. 365/l997 Z. z.) vydaných v súlade s § 11 a 20 zákona o cenách.



Do 1.1.1998 boli ceny automobilových benzínov a motorovej nafty regulované určením maximálnej ceny (časť I. písm. A položka č. 12 výmeru R -1/1996) . Od 1.1.1998 do 31.12.2003, teda aj v kontrolovanom období rokov 2002 a 2003, došlo k zmene spôsobu regulácie tým, že maximálna cena bola nahradená iným spôsobom regulácie, a to vecným usmerňovaním cien podľa § 5 a 7 zákona o cenách v znení platnom do 1.1.2004 ( časť II. položka č. 6 výmeru R-1/1996 v znení výmeru R-13/1997). S účinnosťou od 1.1.2004 došlo k deregulácii cien automobilových benzínov a motorovej nafty novelizáciou zákona o cenách a to zákonom č. 520/2003 Z. z. a zrušením výmeru R-1/1996 v znení neskorších predpisov opatrením 01/R/2003 (oznámenie č. 566/2003 Z. z.).

Pri kontrole za obdobie od 1.1.2004 do 30.9.2004 sa posudzovalo dodržiavanie § 12 zákona o cenách vzhľadom na skutočnosť, že kontrolovaný subjekt má pri predaji výrobkov na trhu dominantné postavenie.

Zistenia cenovej kontroly boli podnetom na začatie správneho konania podľa správneho poriadku. Výsledkom správneho konania na prvom stupni bolo vydanie prvostupňového rozhodnutia číslo MF/4689/2005-911 zo dňa 14.2.2005, ktorým sa uložila Slovnaftu pokuta vo výške 1 352 975 205,–Sk podľa § 18 ods. 1 písm. a) a b) zákona o cenách za porušenie cenovej disciplíny podľa § 17 ods. 1 písm. c) a d) a § 17 ods. 4 písm. b) zákona o cenách.

Voči predmetnému rozhodnutiu podal Slovnaft v zákonnej lehote rozklad podľa § 61 správneho poriadku, ku ktorému je potrebné uviesť:

 

K časti A rozkladu:

Slovnaft namieta neodôvodnenosť rozsahu a výšky uloženej pokuty, a poukazuje na to, že prvostupňový orgán neurčil cenu, ktorá mala byť dohodnutá v súlade s cenovými predpismi, ale sa zameral na výšku neoprávnených nákladov, ktoré nie je možné považovať za rozdiel medzi cenou dohodnutou a cenou, ktorá mala byť dohodnutá a teda správny orgán nepostupoval podľa § 18 ods. 1 písm. a) zákona o cenách.

S touto námietkou Slovnaftu nie je možné súhlasiť.

Cena má byť dohodnutá tak, aby v nej boli obsiahnuté len tie náklady, ktoré do ceny umožňoval zahrnúť príslušný cenový výmer č. R – 1/1996 v znení platnom v roku 2002 a 2003.

Náklady, ktoré Slovnaft nemohol podľa cenovej regulácie zahrnúť v roku 2002 do ceny, z dôvodu rozporu s § 2 ods. 3 písm. a) zákona o cenách a § 3 písm. i), j), h), n), u), s), q) vyhlášky ministerstva financií č. 87/1996 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon o cenách, boli vyčíslené v sume 252 099 199,-- Sk. Nedodržaním uvedených ustanovení cenových predpisov Slovnaft nedodržal § 7 ods. 1 písm. c) zákona o cenách, čím porušil cenovú disciplínu podľa ustanovenia § 17 ods. 1 písm. c ) zákona o cenách (znenie platné v roku 2002).
Podrobný prehľad nákladových účtov a zdôvodnenie jednotlivých porušení súvisiacich právnych predpisov za rok 2002 je uvedený v tabuľke č. 2 Protokolu o kontrole.

Náklady, ktoré Slovnaft nemohol podľa cenovej regulácie zahrnúť do ceny v roku 2003, z dôvodu rozporu s § 2 ods. 3 písm. a) zákona o cenách a s § 3 písm. w), j), n), f), i) vyhlášky ministerstva financií č. 87/1996 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon o cenách boli vyčíslené v sume 275 912 006,-- Sk. Nedodržaním uvedených ustanovení cenových predpisov účastník konania nedodržal § 7 ods. 1 písm. c) zákona o cenách, čím porušil cenovú disciplínu podľa ustanovenia § 17 ods. 1 písm. c ) zákona o cenách (znenie platné v roku 2003).
Podrobný prehľad nákladových účtov a jednotlivých porušení súvisiacich právnych predpisov za rok 2003 je uvedený v tabuľke č. 4 Protokolu o kontrole.

Prvostupňový orgán teda nepochybil pri aplikácii spôsobu vyčísľovania výšky pokuty z pohľadu § 18 ods. 1 písm. a) zákona o cenách, pretože je nepochybne jasné, že cena, ktorá mala byť dohodnutá podľa cenových predpisov bola cena, v ktorej nemali byť zahrnuté náklady nad rámec cenového predpisu. Pokiaľ teda náklady, ako jednu zo zložiek tvorby ceny, správny orgán neuznal z dôvodu ich neoprávnenosti, správny orgán zároveň určil rozdiel medzi dohodnutou cenou a cenou, ktorá mala byť dohodnutá.

Slovnaft poukazuje na tú skutočnosť, že prvostupňový orgán nemal právny titul na uloženie pokút za porušenie cenovej disciplíny v takej kalkulácii, aká bola použitá, pretože vychádzala zo zrušeného ustanovenia § 13 vyhlášky č. 87/l996 Z. z.

Zrušenie ustanovenia § 13 vyhlášky ministerstva financií č. 87/1996 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon o cenách (s účinnosťou od 1. 1. 2004), na ktoré sa Slovnaft odvoláva, nemá na konanie ministerstva financií žiadny vplyv, nakoľko vyčíslenie pokuty kontrolný orgán vykonáva podľa zákona o cenách a nie podľa § 13 cit. vyhlášky. Navyše toto ustanovenie cit. vyhlášky bolo nadbytočné z dôvodu, že určovanie pokuty v dostatočnej miere ustanovoval zákon o cenách. Citovaná vyhláška je iba vykonávacím predpisom k zákonu o cenách a nemá právnu silu na určovanie sankcií, a preto bolo potrebné toto ustanovenie zrušiť.

Slovnaft namieta, že správny orgán nemohol použiť pre určenie sankcie § 18 ods.1 písm. a) zákona o cenách, pretože podľa neho išlo o opakované porušenie cenovej disciplíny a správny orgán mal postupovať podľa § 18 ods.2 zákona o cenách.
V tomto prípade je potrebné súhlasiť s názorom prvostupňového orgánu, že nejde o uloženie pokuty za opakované porušenie cenovej disciplíny, ale o uloženie pokuty za kontrolované obdobie rokov 2002, 2003 a prvých 9 mesiacov roka 2004.
Aplikácia ustanovenia § 18 ods. 2 nie je možná, pretože v tomto konkrétnom prípade nešlo o opakovaný výkon kontroly, ako to predpokladá toto ustanovenie, ale o vykonanie jednej ucelenej kontroly. Zákon o cenách totiž nehovorí o „opakovanom porušení cenovej disciplíny“, ako to mylne cituje Slovnaft, ale o „opakovanom zistení porušenia cenovej disciplíny“.
Ďalšie konštatovanie Slovnaftu, že ak by cena, ktorá mala byť dohodnutá bola nižšia ako ceny uplatňované za kontrolované obdobia, vznikol by Slovnaftu nárok na daňové dobropisy z dôvodu vyššej zaplatenej dane nemá k predmetu konania žiadny vzťah. Za právne absurdné možno označiť argumenty Slovnaftu o prípadnej povinnosti vrátenia daňových preplatkov v prípade uznania inej primeranej ceny, ako ceny dohodnutej v príslušnom roku, pretože uložená pokuta za porušenie cenovej disciplíny má sankčný charakter a nemožno ju spájať s vrátením bezdôvodného obohatenia vo forme vrátenia neoprávnených výnosov daní.

Slovnaft namietal, že správny orgán pri určovaní výšky pokuty nezohľadnil závažnosť protiprávneho konania pri určení výšky sankcie, čo je podľa Slovnaftu „v rozpore so systémom sankcionovania deliktov vo verejnom práve.“
Správny orgán môže v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR konať len v medziach zákona, čo v tomto prípade znamená, že pri uplatňovaní sankcie podľa § 18 ods.1 písm. a) zákona o cenách nemôže uplatniť úvahu o závažnosti protiprávneho konania, pretože toto ustanovenie striktne určuje výšku sankcie.
Zákon o cenách ukladá ( § 18 ods.4) správnemu orgánu zohľadniť závažnosť protiprávneho konania len pri aplikácií sankcie podľa § 18 ods. 1 písm. b) a § 18 ods. 2 zákona o cenách.

Za právne absurdnú možno považovať aj hypotézu Slovnaftu o tom, že výška pokuty je odvodená len od výšky neoprávnených nákladov a nezohľadňuje výšku ním uplatňovaných cien, čo podľa Slovnaftu znamená, že ak by uplatňoval oveľa vyššie ceny (napr. niekoľkonásobné), vyčíslená pokuta by závažnosť porušenia povinnosti nezohľadnila. S takýmto tvrdením nemožno súhlasiť, pretože aj v takomto prípade by stanovenie niekoľkonásobnej ceny znamenalo porušenie cenovej disiciplíny, avšak nie z hľadiska ekonomicky oprávnených nákladov, ale z hľadiska neprimeranosti zisku.

Námietka je hypotetická a právne irelevantná.

 

K časti B rozkladu:

V tejto časti Slovnaft namieta, že kontrolná skupina sa absolútne odklonila pri vyčíslení výšky primeraného zisku za obdobie od 1.1.2004 do 30.9.2004 od zákonnej definície primeraného zisku uvedenej v § 2 ods. 3 písm. b) zákona o cenách a uvádza, že kvôli kapitálovej náročnosti ropného priemyslu by mala adekvátna úroveň zisku odrážať rentabilitu investícií (návratnosť vlastného kapitálu - ROE) namiesto rentability nákladov, ďalej že primeranosť úrovne zisku by mala byť stanovená porovnaním zo ziskom iných ropných spoločností aktívnych na konkurenčných trhoch a tiež, že úroveň zisku Slovnaftu je v súlade s inými spoločnosťami na Slovensku.

Takéto ponímanie primeraného zisku zo strany Slovnaftu možno posúdiť ako subjektívne, ktoré svojím obsahom presahuje rámec zákonnej definície, a preto je právne neprijateľné. Všetky námietky Slovnaftu v tejto časti rozkladu sú len úvahy v teoretickej rovine, vo forme názoru a nie sú podložené právne relevantnými argumentami, ktoré by preukazovali neopodstatnenosť kontrolných zistení.

Slovnaft výslovne namieta na strane 9 ods. (d) rozkladu, že kontrolná skupina sa mala pri svojich záveroch dôsledne pridržiavať zákonnej definície primeraného zisku a nevytvárať si účelové subjektívne definície, ktoré sú v rozpore so zákonom a idú nad jeho rámec. Slovnaft paradoxne vytýka správnemu orgánu presne to, čoho sa sám dopúšťa na stranách 5, 6, 7 a 8 svojho rozkladu, t.j. vytváranie účelových subjektívnych definícií, ktoré sú v obsahovom rozpore so zákonom o cenách.

Cenovou kontrolou vyčíslený primeraný zisk za kontrolované obdobie možno považovať za správny, tak ako je to zrejmé zo spisového materiálu. Primeraný zisk je na účely dohodovania cien a cenovej regulácie jednoznačne definovaný zákonom o cenách, a to v § 2 ods. 3 písm. b), ako zisk „vychádzajúci z vývoja obvyklého podielu zisku tuzemského tovaru na ekonomicky oprávnených nákladoch s prihliadnutím na kvalitu tovaru, obvyklé riziko výroby alebo obehu a vývoj dopytu na trhu.“.
Tvrdenie Slovnaftu, že stanovenie primeranej miery zisku je vyčíslené v rozpore so zákonom o cenách z dôvodu, že neboli zohľadnené iné faktory vplývajúce na výšku zisku – zvýšenie kvality výrobkov, riziko výroby a obehu ako aj zvýšený dopyt na trhu možno považovať za irelevantné, nakoľko všetky náklady súvisiace s vyššou kvalitou výrobkov, náklady spojené s rizikom výroby alebo obehom neboli pri kontrole spochybnené a všetky náklady, ktoré uplatnil Slovnaft boli zohľadnené tým, že neboli vylúčené ako ekonomicky neoprávnené.

Náklady v sledovanom období medziročne vzrástli minimálne, avšak percentuálny podiel zisku tuzemského tovaru na ekonomicky oprávnených nákladoch vzrástol neprimerane výrazne. Na základe uvedeného sa možno stotožniť s názorom prvostupňového orgánu, že neprimeraný zisk je taký, ktorý prekračuje hranicu primeraného zisku. K tomu, aby mohol byť posúdený obvyklý zisk, bolo potrebné vyčísliť zisky za predchádzajúce roky; v tomto prípade boli vyčíslené za roky 2002 a 2003 a z toho vyplývajúci medziročný nárast zisku.

Podľa názoru Slovnaftu zákonné ustanovenie neindikuje porovnávanie medziročných zmien podielu zisku k nákladom, nesleduje vývoj uvedeného podielu v čase a už vôbec nič nehovorí o povinnosti/potrebe udržania stabilnej miery rastu tohto podielu. S týmito argumentmi Slovnaftu nie je možné súhlasiť. Čiastočne je možné súhlasiť len s tým, že zákon naozaj nič nehovorí o povinnosti udržania stabilnej miery rastu tohto podielu, avšak túto skutočnosť nespochybňuje ani správny orgán, či kontrolná skupina, ktoré viackrát zdôraznili, že zvolený maximálny možný medziročný nárast podielu zisku na ekonomicky oprávnených nákladoch nie je možné brať ako precedens nárastu ziskov v ďalších rokoch. Slovnaft však nemá pravdu v tom, že metóda porovnávania medziročných zmien podielu zisku k nákladom nevyplýva zo zákona. Zisk je totiž ekonomická a právna kategória, ktorá je vykazovaná v určitých obdobiach, ktorými sú najmä kalendárne roky. Je logické, že pokiaľ sa má pri stanovení primeraného zisku vychádzať z vývoja obvyklého podielu zisku na ekonomicky oprávnených nákladoch, je potrebné sledovať medziročné zmeny tohto podielu a ich vývoj v určitom období.

Vyčíslenie výšky neprimeraného zisku v roku 2004 k 30.9.2004 možno dokumentovať tým, že u Slovnaftu bol v roku 2003 (k 30.9.) zistený nárast zisku oproti roku 2002 o 63,2%, čo je zvýšenie zisku z 515 865 mil. Sk na 842 023 mil. Sk. Podľa zistenia z roku 2004 (k 30.9) Slovnaft dosiahol zisk vo výške 1 921 163 mil. Sk, čo predstavuje zvýšenie zisku oproti roku 2003 o 128,2% a zvýšenie zisku oproti roku 2002 o 272,4%.

V zmysle ustanovenia § 12 ods. 2 zákona o cenách sa u predávajúceho za neprimeranú cenu považuje dohodnutá cena, ktorou sa výrazne presahujú ekonomické oprávnené náklady alebo primeraný zisk.
Slovnaft v kontrolovanom období dojednal ceny v takej výške, že dosiahol 16,16%-ný podiel zisku na ekonomicky oprávnených nákladoch. V roku 2002 podiel zisku na ekonomicky oprávnených nákladoch predstavoval 5,09%, v roku 2003 7,16%, čo predstavuje medziročný nárast primeraného zisku o 2,07%. V roku 2004 podiel zisku na ekonomicky oprávnených nákladoch vzrástol na 16,16%, čo niekoľkonásobne prekračuje obvyklý medziročný nárast podielu zisku na týchto nákladoch (3,5 násobné prekročenie obvyklého nárastu, ktorým je 2,07%), čím sa dohodla cena, ktorou sa výrazne presiahol primeraný zisk. Z uvedeného vyplýva, že prvostupňový správny orgán správne určil primerané navýšenie podielu zisku na ekonomicky oprávnených nákladoch za rok 2004 vo výške 9,23%, ak berieme do úvahy medziročný nárast podielu zisku na ekonomicky oprávnených nákladoch za roky 2002–2003. Správny orgán však dostatočne nezdôvodnil, prečo pri skúmaní obvyklého podielu zisku tuzemského tovaru na ekonomicky oprávnených nákladoch z hľadiska jeho vývoja (§ 2 ods. 3 písm. b) zákona o cenách) zobral do úvahy len medziročný nárast zisku dosiahnutý výlučne v roku 2003 v porovnaní s rokom 2002 a nie v dlhšom časovom slede, čím nedodržal § 47 ods. 3 správneho poriadku. Tento nedostatok by bolo potrebné odstrániť a v prípade potreby vykonať ďalšie dokazovanie.

Námietka Slovnaftu, že správny orgán mal určiť primeranú cenu nemá oporu v zákone o cenách. Zákon o cenách však pojem primeraná cena nepozná. Preto správny orgán mohol určiť iba cenu, ktorá mala byť dohodnutá v súlade s cenovými predpismi.

 

K časti C rozkladu:

V časti C rozkladu Slovnaft namieta nezákonnosť stanoviska Protimonopolného úradu SR, a namieta tiež, že prvostupňový správny orgán nepostupoval tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 40 ods. 1 správneho poriadku podľa ktorého, ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol príslušný orgán, je správny orgán takým rozhodnutím viazaný; inak si správny orgán môže o takejto otázke urobiť úsudok alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie konania. Uvedené námietky Slovnaft odôvodňuje tým, že prvostupňový správny orgán vychádzal pri svojom rozhodovaní iba zo stanoviska Protimonopolného úradu SR zo dňa 24. 9. 2004 (časovo pred začatím správneho konania).

Pochybenie vidí Slovnaft aj v tom, že riešenie predbežných otázok je možné až po začatí konania, pričom správny orgán mal otázku dominantného postavenia vyriešenú už pred začatím správneho konania.
Keby mala byť pravda to, čo tvrdí Slovnaft, potom by správny orgán musel najprv začať správne konanie vo veci porušenia cenovej disciplíny a až potom posudzovať, či Slovnaft má dominantné postavenie na relevantnom trhu alebo nie. Tento postup by bol nelogický a nehospodárny. V skutočnosti je to práve naopak. Dominantné postavenie na trhu nie je predbežnou otázkou v zmysle § 40 správneho poriadku, ale je podmienkou na dodržiavanie zákonného postupu pri dohodovaní cien a teda nevyhnutnou zákonnou podmienkou na začatie správneho konania za porušenie cenovej disciplíny. Okrem toho otázka dominantného postavenia sa neposudzuje podľa § 12 ods. 1 zákona o cenách, ale podľa § 8 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže, pričom táto otázka patrí do výlučnej kompetencie Protimonopolného úradu SR. Samotné dominantné postavenie podnikateľa na trhu však ešte nemusí znamenať, že dochádza k jeho zneužívaniu. Konanie vo veci zneužívania dominantného postavenia v zmysle § 25 a nasl. zákona č. 136/2001 Z. z. nijako nesúvisí s riešením otázky dominantného postavenia na trhu v zmysle zákona o cenách. Voči Slovnaftu nebolo začaté konanie vo veci nedovoleného obmedzovania hospodárskej súťaže, ale správne konanie za porušenie cenovej disciplíny dohodnutím neprimeranej ceny podľa § 12 zákona o cenách. Takisto nie je právne relevantné, či Protimonopolný úrad SR vydal svoje stanovisko na základe žiadosti správneho orgánu, alebo z vlastného podnetu. Podstatný je záver tohto stanoviska, z ktorého je zrejmé, že Slovnaft má dominantné postavenie na relevantnom trhu.

Námietky Slovnaftu voči stanovisku Protimonopolného úradu SR ohľadom dominantného postavenia Slovnaftu nemožno preskúmavať vzhľadom na to, že skutočnosti, ktoré sú obsahom stanoviska nie sú predmetom konania, neboli ani predmetom kontroly a toto stanovisko bolo vydané kompetentným orgánom.

 

K časti D rozkladu:

V časti D rozkladu Slovnaft namieta nepreukázanie relevantnosti vecnej regulácie cien v rokoch 2002 a 2003 a neuvedenie podmienok vecnej regulácie cien vo všeobecne záväznom právnom predpise. Svoje tvrdenie odôvodňuje tým, že podmienky vecnej regulácie cien motorových benzínov, motorovej nafty a vykurovacích olejov, účinné od 1. 1.1998, neboli obsiahnuté vo výmere č. R-1/1996 ako základnom cenovom rozhodnutí. Ďalej rozoberá jednotlivé prílohy k časti I. a II. uvedeného výmeru a dôvodí, že žiadna z príloh vzťahujúcich sa k II. časti ( t. j. k vecnej regulácii cien), neupravuje náležitosti a postup vecnej regulácie cien pri motorových benzínoch, motorovej nafte a vykurovacích olejoch.

V tejto súvislosti je potrebné opätovne pripomenúť, že platný zákon v ust. § 11 uvádzal, že „rozsah regulácie cien podľa § 5 až 9 ustanovuje Ministerstvo financií SR rozhodnutím o regulácii cien“. Týmto rozhodnutím, vydaným na základe zákonného splnomocnenia, bol všeobecne záväzný právny predpis – výmer MF SR č. R-1/1996 z 12. marca 1996 (oznámenie č. 89/1996 Z. z.), ktorý bol zmenený a doplnený výmerom MF SR č. R-13/1997 z 8. decembra 1997 (oznámenie č. 365/1997 Z. z.). Cenová regulácia neznamená len stanovovanie cien úradným určením (maximálne ceny) ale cenovou reguláciou podľa § 5 zákona o cenách sa rozumie aj vecné usmerňovanie cien, ktoré platilo pre tieto komodity od 1.1.1998 do 31.12.2003. Časť II. vyššie uvedeného výmeru určovala všeobecné podmienky vecného usmerňovania cien, ako aj rozsah tovaru, pri ktorom sa toto vecné usmerňovanie cien uplatňuje. Z tejto časti výmeru č. R-1/1996 bolo zrejmé, že automobilové benzíny, motorová nafta a vykurovacie oleje boli uvedené pod položkou tovaru č. 6 časti II. predmetného výmeru a teda „ak nie je ďalej uvedené inak“ do ich ceny bolo možné zahrnúť „len ekonomicky oprávnené náklady obstarania, spracovania a obehu tovaru a primeraný zisk podľa § 2 ods. 3 zákona o cenách a § 3 vyhlášky MF SR č. 87/1996 Z. z.“. Vecná regulácia teda bola daná z hľadiska jej obsahu aj rozsahu, a to všeobecne záväzným právnym predpisom. Skutočnosť, že vecná regulácia nebola konkretizovaná v prílohách k časti II. vyššie uvedeného výmeru, teda ešte neznamená, že vecná regulácia neexistovala. Vyplýva to z obsahu úvodných slov časti II. výmeru, ktoré znejú “Ak nie je ďalej uvedené inak...“ Cenový orgán teda zvolil takú formu vecného usmerňovania cien, že položky tovaru uvedené v časti II. výmeru, podrobil z hľadiska cenotvorby vecnej regulácii stanovenej všeobecnými kritériami, pričom niektoré osobitné položky (napr. ceny koksu, zemného plynu, mestskej a miestnej hromadnej dopravy) ešte navyše konkretizoval konkrétnejšími podmienkami regulácie.
Slovnaft sa dopúšťa omylu aj v tom, keď považuje metodický pokyn za právny dokument, ktorým sa stanovovali podmienky vecnej regulácie cien. V skutočnosti metodický pokyn nestanovoval podmienky vecnej regulácie, ale len určoval metodiku preukazovania ekonomicky oprávnených nákladov prostredníctvom Preukazov ekonomicky oprávnených nákladov a primeraného zisku. Je síce pravdou, že metodický pokyn obsahoval aj podmienky vecnej regulácie, avšak tieto nestanovoval, ale len sumarizoval tie podmienky, ktoré vyplývali zo zákona o cenách, z vyhlášky č. 87/1996 Z. z. a z výmeru MF SR č. R-1/1996 (oznámenie č. 89/1996 Z. z.).
Pokiaľ ide o metodiku preukazovania ekonomicky oprávnených nákladov a primeraného zisku Slovnaft namieta, že Preukazy ekonomicky oprávnených nákladov a primeraného zisku, ako akceptovateľný podklad pre určenie týchto nákladov a zisku, nemajú oporu v zákone alebo v inom všeobecne záväznom právnom predpise. Podľa Slovnaftu, z týchto preukazov nemožno vychádzať pri výkone cenovej kontroly a predovšetkým nemožno na ich základe stanoviť sankcie zo strany subjektu, ktorý Preukazy ako metodologické pomôcky pre ministerstvo financií vytvára. Podľa nášho názoru takáto argumentácia Slovnaftu právne neobstojí.
V zmysle ust. § 34 ods. 1 správneho poriadku platí, že „na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi“. Vyššie uvedené zákonné podmienky Preukazy ekonomicky oprávnených nákladov a primeraného zisku spĺňajú. Ide totiž o dôkazné prostriedky, ktorými možno objasniť skutočný stav veci, Slovnaft ich celé roky akceptoval a pri regulácii cien podľa nich postupoval. Okrem toho rozhodnutie správneho orgánu sa neopiera výlučne len o uvedené Preukazy, ale aj o iné podporné dôkazné prostriedky, predložené Slovnaftom, či zaobstarané kontrolnou skupinou, resp. správnym orgánom. Napríklad, len zo zoznamu predložených materiálov, ktoré preskúmala cenová kontrola vyplýva, že kontrolné orgány vychádzali pri záveroch kontroly z rozsiahlych dôkazných materiálov, ktorými bolo možné dostatočne presne ustáliť a vydokladovať problematiku ekonomicky oprávnených nákladov.

 

K časti E rozkladu:

Slovnaft namieta nepreukázanie porušenia cenovej disciplíny v rokoch 2002 a 2003 podľa § 17 ods. 1 písm. c) zákona o cenách a odkazuje na argumentáciu uvedenú vo vyjadrení k oznámeniu o začatí správneho konania. Sú to námietky týkajúce sa alokácie nákladov pre domáce trhy, nákladov pre Výskumný ústav pre ropu a uhľovodíkové palivá (VÚRUP), mzdových nákladov, provízie za sprostredkovanie a námietky týkajúce sa nákladov za skladovacie terminály.
Slovnaft v prvom rade spochybňuje a popiera správnosť metódy, ktorú si cenová kontrola a správny orgán zvolili na výpočet objemu nákladov pripadajúcich na tuzemsko. Podľa názoru Slovnaftu nie je možné pri stanovení tejto metódy vychádzať z podielu tržieb z tuzemska na celkových tržbách a tento podiel automaticky aplikovať na podiel objemu nákladov pripadajúcich na tuzemsko. Ďalej uvádza, že hoci neexistuje legislatívna požiadavka viesť analytickú evidenciu nákladov v štruktúre podľa teritórií, účtovná osnova Slovnaftu umožňuje priamu alokáciu určitých nákladov na tuzemsko a zahraničie. V prípade zvoleného kľúča ide o metódu, ktorú si Slovnaft zvolil sám pri predkladaní Preukazov ekonomicky oprávnených nákladov a primeraného zisku. Keďže ani sám Slovnaft nedokázal uviesť inú akceptovateľnú metódu na výpočet objemu nákladov pripadajúcich na tuzemsko, je možné ustáliť, že vyššie uvedená argumentácia Slovnaftu je účelová a nepodložená.
V časti „Náklady na Výskumný ústav pre ropu a uhľovodíkové palivá – VÚRUP“, kontrolný orgán vylúčil náklady VÚRUP z dôvodu, že tieto náklady sa do ekonomicky oprávnených nákladov na účely regulácie cien nezahŕňajú. V ustanovení § 2 ods. 3 zákona o cenách v nadväznosti na § 3 ods. 1 písm. j) vyhlášky k zákonu o cenách, je jednoznačne uvedené: „Pri regulácii cien sa uplatňujú ekonomicky oprávnené náklady, ktoré sa preukazujú účtovnými dokladmi, kalkuláciami nákladov, prípadne fakturáciou alebo daňovými a colnými podkladmi a podobne. Do kalkulácie nákladov na účely regulácie cien sa nezahŕňa najmä... náklady na zastavenú prípravu a na zábeh výroby, výskum a vývoj...“.
Slovnaft popiera, že by náklady na Výskumný ústav pre ropu a uhľovodíkové palivá (VÚRUP) mali byť považované za ekonomicky neoprávnené náklady v zmysle § 3 ods. 1 písm. j) vyhlášky č. 87/1996 Z. z. Tvrdí, že tieto náklady síce boli účtované na syntetickom účte 518 – výskum a vývoj, avšak v skutočnosti v rámci tohto syntetického účtu boli vedené aj iné nevýskumné a nevývojové činnosti, ako napríklad kontroly kvality, testovanie a pod.
S týmto názorom sa možno stotožniť, pretože z priloženej dokumentácie vyplýva, že v nákladoch výskumu a vývoja sú zahrnuté aj iné náklady , napr. náklady „odbornej podpory reklamnej komunikácie“ a podobne, čo však automaticky neznamená, že ide o ekonomicky oprávnené náklady. Ako príklad možno použiť práve náklady „odbornej podpory reklamnej komunikácie“, ktoré nemožno uznať ako ekonomicky oprávnené náklady z hľadiska ich nesúladu so zákonnou definíciou ekonomických oprávnených nákladov ( § 2 ods. 3 písm. a) zákona o cenách).
Pre zachovanie objektívnosti treba pripustiť, že názor Slovnaftu o povinnosti správneho orgánu skúmať skutočný stav veci (t.j. materiálnu pravdu) naozaj vychádza z ustanovení zákona (§ 32 správneho poriadku) a teda nie je dôležité, pod akým názvom sú jednotlivé náklady účtované, ale z hľadiska preukázania porušenia cenovej disciplíny je dôležitý skutočný obsahový charakter týchto nákladov a ich súlad, resp. nesúlad s obsahom zákonných definícií (resp. definícií uvedených v § 3 vyhlášky č. 87/1996 Z. z.) ekonomicky oprávnených, či neoprávnených nákladov. Prvostupňový orgán by mal, v súlade s § 32 ods. 1 správneho poriadku, pri novom prejednávaní veci preskúmať charakter jednotlivých nákladov z uvedeného pohľadu.
Vyhláška č. 87/1996 Z. z. v § 3 ods. 1 písm. u) považuje za ekonomicky neoprávnené náklady tiež náklady na mzdy „...ktoré sú nad úrovňou ročného indexu inflácie vykazovaného Štatistickým úradom Slovenskej republiky v sledovanom období v porovnaní s rovnakým obdobím predchádzajúceho roka, a to v prípade nezmenenej produktivity práce“.
Námietka Slovnaftu sa v tejto časti jeho rozkladu obmedzuje na to, že „pre výpočet produktivity práce neexistuje záväzné pravidlo, resp. predpis“. Slovnaft má teda za to, že pri použití rôznych spôsobov výpočtu produktivity práce je možné dospieť k rozdielnym výsledkom a následne aj k ich interpretácii. Podľa názoru Slovnaftu produktivita práce vypočítaná ako výnos, resp. tržba na jedného zamestnanca je zavádzajúca (realizačné ceny závisia od vývoja výmenného kurzu a externej kotácie na burze) a nemá v tomto prípade vypovedaciu schopnosť. Preto mal byť použitý zo strany správneho orgánu iný výpočet produktivity práce, napríklad množstvo spracovanej ropy na jedného zamestnanca.
Táto námietka Slovnaftu je opätovne účelová a irelevantná. Je síce pravdou, že produktivita práce vo všeobecnosti (napríklad na účely štatistického zisťovania) predstavuje hodnotu tovarov a služieb, ktoré vyprodukoval jeden zamestnanec za určité časové obdobie (hodina, deň, rok), avšak táto produkcia sa chápe jednoznačne vo vzťahu k jej realizácii na tovarovom trhu, teda vo vzťahu k výnosom z produkcie. V opačnom prípade by vykazovaná hodnota produktivity práce nemala žiadny zmysel. Pretože by túto hodnotu bolo možné umelo zvyšovať produkciou tovarov, ktoré nejdú na odbyt, plnia skladové zásoby a sú teda ekonomicky zbytočné. Navyše správny orgán vo svojom rozhodnutí správne uvádza, že pri kontrole výpočtu produktivity práce sa vychádzalo z údajov predložených Slovnaftom, pričom sa pri výpočte produktivity práce postupovalo rovnakým spôsobom, ako postupoval sám Slovnaft.

V časti „Provízie za sprostredkovanie“ Slovnaft namieta, že vyplácaná provízia je nevyhnutným nákladom, pritom nespochybňuje fakt, že by bol schopný zabezpečiť tieto náklady, resp. túto činnosť sám, ale tvrdí že nie je schopný zabezpečiť túto činnosť s nižšími nákladmi.
V zmysle § 3 ods. 1 písm. n) vyhlášky k zákonu o cenách do kalkulácie nákladov na účely regulácie cien sa nezahŕňajú najmä náklady na sprostredkovanie a na činnosť iných osôb, ktoré sú už súčasťou vlastných nákladov podnikateľa alebo na činnosti, ktoré by mohol zabezpečiť podnikateľ sám alebo prostredníctvom iných osôb s nižšími nákladmi, ak podnikateľ nepreukáže ich nevyhnutnosť.
Zo spisového materiálu vyplýva, že prvostupňový orgán sa nedostatočne vysporiadal s tvrdením Slovnaftu, že nemohol zabezpečiť tieto činnosti s nižšími nákladmi ako nájomcovia čerpacích staníc. Konštatovanie prvostupňového orgánu, že Slovnaft svoje tvrdenie nepodložil dostatočnými dôkazovými prostriedkami je nepostačujúce, pretože kontrolný orgán pri svojom zistení porušenia cenových predpisov Slovnaftom pri vyplácaní provízií taktiež ničím nepodložil svoje tvrdenia, že Slovnaft mohol prevádzkovať čerpacie stanice s nižšími nákladmi ako sú vyčíslené provízie. Tým, že prvostupňový orgán tieto skutočnosti neskúmal, nebol dodržaný postup podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku. Tento nedostatok musí prvostupňový orgán odstrániť.

V časti „Skladovacie terminály“ Slovnaft namieta zistenia kontroly pokiaľ ide o náklady na skladovacie terminály Hronský Beňadik a Horný Hričov a ich kvalifikovanie ako ekonomicky neoprávnené.
Tieto námietky Slovnaftu nie sú relevantné. Slovnaft predložil zoznam nákladov na jednotlivé skladovacie terminály, pričom tieto náklady boli zahrnuté do Preukazu ekonomicky oprávnených nákladov a primeraného zisku v rokoch 2002 a 2003. Z písomnej informácie Slovnaftu zo dňa 29.11.2004 predloženej počas cenovej kontroly vyplýva, že skladovacie terminály Horný Hričov a Hronský Beňadik boli v sledovanom období obchodne nevyužívané.

Na základe uvedenej skutočnosti nemožno náklady na nevyužívané terminály považovať za náklady, ktoré je možné zahrnúť do ekonomicky oprávnených nákladov. Námietka Slovnaftu k uvedenej problematike je rozporuplná a zavádzajúca, pretože Slovnaft na jednej strane tvrdí, že terminály obchodne nevyužíval, a na druhej strane náklady na ich prevádzku chcel zahrnúť do ekonomicky oprávnených nákladov.
Vzhľadom na § 3 ods. 1 písm. i) vykonávacej vyhlášky č. 87/1996 Z. z. k zákonu o cenách, medzi ekonomicky oprávnené náklady nepatria okrem iných „náklady spojené s nevyužitými prevádzkami“.
Dôvody na vylúčenie nákladov na nevyužité terminály z ekonomicky oprávnených nákladov podľa § 3 ods.1 písm.o) vykonávacej vyhlášky správny orgán náležite neposúdil, pretože nevyužívanie terminálov nemožno posúdiť ako nevyužívanie výrobných kapacít. Pre vylúčenie nákladov na skladovacie terminály z ekonomicky oprávnených nákladov však postačuje aplikácia § 3 ods.1 písm.i) vykonávacej vyhlášky.

 

K časti F rozkladu:

Slovnaft namieta skutočnosť, že predmet kontroly určený Poverením na výkon cenovej kontroly, absolútne nekorešpondoval s predmetom kontroly dodatočne určeným v Protokole o výsledku cenovej kontroly. Podľa Slovnaftu Poverenie na výkon cenovej kontroly bolo vydané v rozpore so zákonom o kontrole v štátnej správe, nakoľko nedefinovalo konkrétnu kontrolnú úlohu, čím kontrolný orgán, ako štátny orgán, prekročil medze zákona. Okrem toho Slovnaft namieta skutočnosť, že ministerstvo financií nemalo oprávnenie kontrolovať dodržiavanie všeobecne záväzných právnych predpisov, nakoľko táto kompetencia ministerstva financií nevyplýva zo zákona, resp. štatútu, či organizačného poriadku.
Podľa § 20 ods.2 písm. f) zákona o cenách je v kompetencii ministerstva financií vykonávať cenovú kontrolu a uskutočňovať konanie vo veciach porušenia cenovej disciplíny. Skutočnosti, ktoré môžu byť predmetom cenovej kontroly vyplývajú priamo zo zákona, a to z § 16 ods.1 zákona o cenách. Podľa tohto ustanovenia predmetom cenovej kontroly môže byť zisťovanie, či kontrolovaný subjekt dodržiava zákon o cenách a všeobecne záväzné právne predpisy a rozhodnutia v oblasti cien (cenové predpisy), overovanie správnosti podkladov predkladaných v rámci konania o porušení cenovej disciplíny, a ukladanie opatrení na nápravu zistených nedostatkov.
Ministerstvo financií je teda orgánom, ktorý zo zákona vykonáva cenovú kontrolu a v rámci tejto kontroly priamo zo zákona kontroluje dodržiavanie zákona o cenách a súvisiacich všeobecne záväzných právnych predpisov.
Pokiaľ ide o Poverenie na výkon cenovej kontroly zo dňa 2.11.2004, toto dostatočne konkrétne definovalo kontrolnú úlohu, tak z hľadiska vecného ako aj časového.

Slovnaft ďalej namieta nezákonnosť postupu kontrolného orgánu spočívajúcu v tom, že kontrolný orgán nepreukázal Slovnaftu odbornú spôsobilosť členov kontrolnej skupiny predložením písomného osvedčenia o ich odbornej spôsobilosti. Ďalej Slovnaft namieta postup kontrolného orgánu, ktorý údajne nepreukázal prizvanie prizvaných osôb zákonným spôsobom.
Je potrebné uviesť, že zákon vôbec neuvádza, že by člen kontrolnej skupiny pri výkone kontroly musel kontrolovanému subjektu preukazovať svoju odbornú spôsobilosť.
Ustanovenie § 11 ods. 2 písm. a) zákona č. 10/l996 Z. z. o kontrole v štátnej správe len uvádza, že pracovníci kontroly musia kontrolovanému subjektu preukázať oprávnenie na vykonanie kontroly spolu so svojim preukazom totožnosti. Zo zákona nevyplýva, že by pracovníci kontroly museli kontrolovanému subjektu preukazovať aj svoju odbornú spôsobilosť. Podobne nie je povinný účastníkovi konania osobitne preukazovať skutočnosti týkajúce sa prizvaných osôb. Ak teda orgán kontroly na vykonanie kontroly prizval aj zamestnancov iných právnických osôb, alebo iné fyzické osoby, je na jeho posúdení , či je tento postup odôvodnený osobitnou povahou kontrolnej úlohy, pričom túto skutočnosť nie je povinný osobitne preukazovať a zdôvodňovať.
Slovnaft ďalej namieta absenciu zákonných náležitostí protokolu. S tvrdením, že pri údaji o skutočnosti kto kontrolu vykonal, sú uvedení zamestnanci neexistujúcej sekcie ministerstva financií, a že mená a priezviská členov kontrolnej skupiny nekorešpondujú s menami a priezviskami tých osôb, ktoré boli poverené vykonaním kontroly v zmysle Poverenia na výkon cenovej kontroly, pretože v protokole absentuje jedna prizvaná osoba, nemožno súhlasiť. Ak sa totiž kontroly nezúčastnila prizvaná osoba, jej meno a priezvisko by nemalo byť obsiahnuté v protokole, v ktorom musí byť uvedené „ kto kontrolu vykonal“.
Ustanovenie § 13 ods. 1 zák. č. 10/l996 Z. z. nepredpisuje, že Protokol musí tiež obsahovať podpisy prizvaných osôb. Pracovníci kontroly sú totiž definovaní v § 9 ods.3 zák. č.10/l996 Z.z. ako zamestnanci orgánov kontroly. Zákon totiž rozlišuje medzi pracovníkmi kontroly a prizvanými osobami. Protokol o výsledku kontroly nemusia podpisovať prizvané osoby. Rovnako nepravdivý a nepodložený je aj argument, že kontrolu vykonali pracovníci neexistujúcej sekcie. Do 1.1.2005 niesla príslušná sekcia ministerstva financií v súlade s vtedy platným Organizačným poriadkom názov Sekcia kontrolná, po tomto termíne došlo k zmene Organizačného poriadku a premenovala sa na Sekciu systému verejnej vnútornej finančnej kontroly.
Rovnako nemožno súhlasiť s námietkami Slovnaftu ani v tom, že k Protokolu neboli priložené všetky písomnosti a materiály, potvrdzujúce kontrolné zistenia tak, ako to požaduje § 13 ods.1 zákona o kontrole v štátnej správe. K Protokolu je pripojený zoznam príloh, ktorý tvoria všetky písomnosti a materiály potvrdzujúce kontrolné zistenia.
Slovnaft namieta tiež, že v Protokole absentuje dátum vypracovania Protokolu. Dátum je totiž časový údaj o dni, mesiaci a roku. Z Protokolu je však zrejmé, že neobsahuje len údaj o dni, v ktorom bol protokol o výsledku cenovej kontroly vypracovaný, ale obsahuje údaj o mesiaci a roku jeho vypracovania. Táto formálna vada protokolu však nie je vadou, ktorá by mala spôsobiť neplatnosť kontrolných zistení, ku ktorým dospel orgán kontroly a následne aj správny orgán prvého stupňa.
Pokiaľ ide o námietku Slovnaftu, že po podaní námietok k Protokolu o cenovej kontrole nebol vypracovaný dodatok k Protokolu orgánom kontroly tak, ako to požaduje § 13 ods. 4 zákona č. 10/l996 Z. z. je potrebné uviesť, že zmienené ustanovenie § 13 ods. 4 treba vykladať nie izolovane, ale v kontexte celého zákona, predovšetkým v spojitosti s § 11 ods.2 písm. e) zákona o kontrole v štátnej správe, na ktoré mimochodom § 13 ods.4 zákona aj poukazuje. Konkrétne to znamená, že podľa zákona sú pracovníci kontroly pri výkone kontroly povinní preveriť opodstatnenosť námietok ku kontrolným zisteniam. Námietky, ktoré kontroly orgán považuje za opodstatnené a preukázané je potom povinný zohľadniť v dodatku k Protokolu a oboznámiť s ním vedúceho kontrolovaného subjektu ( § 1 ods.2 písm. e) zákona č. 10/l996 Z.z.). Naopak, ak tieto námietky považuje kontrolný orgán za neopodstatnené, je povinný tieto len písomne oznámiť zodpovedným zamestnancom kontrolovaného subjektu najneskôr do termínu prerokovania Protokolu ( § 11 ods.2 písm. f) zákona č. 10/l996 Z.z.). Kontrolný orgán považoval námietky účastníka za neopodstatnené, čo znamená, že nebolo potrebné vypracovať dodatok k Protokolu, ale stačilo túto skutočnosť písomne oznámiť kontrolovanému subjektu, čo sa aj stalo, a to formou vypracovania a doručenia stanoviska k námietkam 20.12.2004.

 

K časti G rozkladu:

Slovnaft namieta nepreukázanie dôvodov na uloženie pokuty za poskytnutie nepravdivých údajov v maximálne možnej výške podľa § 18 ods. 1 písm. c) zákona o cenách a tvrdí, že nedostatky v informáciách predložených kontrolnej skupine vyplývajú z ich komplexnosti a z časového tlaku, a preto je podľa jeho názoru neopodstatnené uloženie pokuty v tejto výške. Slovnaft namieta, že prvostupňový správny orgán sa nevysporiadal s posúdením intenzity a závažnosti porušenia cenovej disciplíny podľa § 17 ods. 1 písm. c) zákona o cenách.

Počas výkonu cenovej kontroly Slovnaft predložil kontrolnému orgánu nepravdivé údaje v dvoch prípadoch a to :

- týkajúce sa kumulatívneho súčtu k nákladovému účtu 518 – Ostatné služby za rok 2003 vo výške 3.563.372.464,- Sk (nesprávne), v skutočnosti bol súčet správne v sume 3.468.664.000,- Sk,
- pri predložení preukazu ekonomicky oprávnených nákladov ministerstvu financií za rok 2003 v bode tržby za vlastné výrobky – pôvodná suma 36.266.928.000,- Sk, v korigovanom preukaze bola uvedená suma 39.219.367.000,- Sk, chyba bola spôsobená započítaním tržieb z nafty vo výške 2.957.514,- Sk (nesprávne), správne mala byť uvedená suma 2.957.514.000,- Sk.

Prvostupňový správny orgán náležite nezdôvodnil uloženie pokuty na hornej hranici a nedostatočne dokumentoval ako prihliadal na dobu, rozsah a závažnosť porušenia cenovej disciplíny podľa § 18 ods. 4 zákona o cenách. Tento nedostatok musí správny orgán pri novom prejednávaní veci odstrániť.

 

K časti H rozkladu:

Slovnaft namieta skutočnosť že správne konanie začala sekcia ministerstva financií, ktorá nemala na to oprávnenie vyplývajúce zo zákona, Štatútu alebo z Organizačného poriadku. Slovnaft má za to, že správne konanie začal orgán funkčne nepríslušný, nakoľko toto konanie mal začať štatutárny orgán podľa § 6 ods. 2 správneho poriadku.
Nemožno sa stotožniť s názorom Slovnaftu, pretože správne konanie nezačala sekcia ministerstva , ale ministerstvo financií ako vecne a miestne príslušný správny orgán. Vo veci teda nekonala a nerozhodovala „nejaká sekcia“, ale ministerstvo financií prostredníctvom svojho útvaru (sekcia systému verejnej vnútornej finančnej kontroly). Tento útvar bol a je na konanie kompetentný podľa Organizačného poriadku ministerstva financií. Podľa Organizačného poriadku plní táto sekcia úlohy ministerstva financií na úseku riadenia a výkonu cenovej kontroly a tiež úlohy na úseku rozhodovania v správnom konaní o uložení pokút podľa osobitných predpisov vo vecnej pôsobnosti sekcie systému verejnej vnútornej finančnej kontroly.
Kompetencia príslušného organizačného útvaru ministerstva financií je teda daná a nespochybniteľná. V ďalšej časti rozkladu Slovnaft iba opakuje svoje argumenty o tom, že kreovanie členov kontrolnej skupiny bolo vykonané v rozpore so zákonom, ako aj argumenty o tom, že sa správny orgán nevysporiadal s predbežnou otázkou dominantného postavenia Slovnaftu. Pretože odôvodnenie sa s uvedenými argumentami Slovnaftu už vysporiadalo, nie je potrebné sa nimi ďalej zaoberať.

Slovnaft ďalej namieta uplynutie prekluzívnej lehoty na uloženie pokuty za časť roku 2002. Podľa § 18 zákona o cenách totiž platí, že „pokutu možno uložiť do jedného roka odo dňa zistenia porušenia cenovej disciplíny cenovými kontrolnými orgánmi, najneskôr však do troch rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu cenovej disciplíny“. Tým je daná jednak jednoročná subjektívna prekluzívna lehota, ako aj trojročná objektívna prekluzívna lehota, ako aj začiatok plynutia týchto lehôt.
Námietka Slovnaftu, že prvostupňový orgán neprihliadal pri ukladaní pokuty podľa § 18 ods. 3 zákona o cenách na prekluzívne lehoty je neopodstatnená.
V zmysle § 17 ods. 1 písm. c) zákona o cenách predávajúci poruší cenovú disciplínu, ak nedodrží záväzný postup pri tvorbe ceny tovaru a určených podmienok pri jej kalkulácii podľa § 7 zákona o cenách. Jednou z podmienok vecného usmerňovania cien v zmysle § 7 ods. 1 písm. c) zákona o cenách je záväzný postup pri tvorbe ceny, alebo pri jej kalkulácii.
Prekluzívna lehota nemôže plynúť od 1.1.2002, ako si to vysvetľuje Slovnaft, nakoľko presnú výšku neoprávnených nákladov a zisku, ktorú Slovnaft započítal do cien, bolo možné vyčísliť až uzatvorením príslušného roka. Slovnaft sám v podanom rozklade potvrdzuje tú skutočnosť, že kalkuláciu cien netvoril v priebehu príslušného roka (nepriamo Slovnaft potvrdzuje na strane 3 odseku 1 rozkladu a v poslednom odseku strany 4 rozkladu priamo potvrdzuje, že za kalkuláciu cien považuje Preukazy ekonomicky oprávnených nákladov a primeraného zisku, vrátane výnosov, vypracované vždy za obdobie kalendárneho roka, t.j. k 31. 12. príslušného roka). K porušeniu cenovej disciplíny nedodržaním určených podmienok pri kalkulácii ceny mohlo dôjsť najskôr po uzatvorení príslušného roka, t. j. od 1.1.2003.

V ďalšej časti rozkladu Slovnaft namieta formálno-právne nedostatky napadnutého rozhodnutia, a to konkrétne jeho záhlavia, výrokovej časti, odôvodnenia ako aj jeho poučenia. Argumentácia Slovnaftu o nedostatkoch záhlavia z titulu, že sekcia systému verejnej vnútornej finančnej kontroly ministerstva financií nie je kompetentná na konanie a rozhodovanie vo veci je už v tomto odôvodnení podrobne rozobratá na iných miestach. Výrokovej časti napadnutého rozhodnutia Slovnaft vytýka, že je nezrozumiteľná a nepreskúmateľná, pretože nepresne určuje obdobie, za ktoré sa sankcia ukladá. Pojem „porušenie cenovej disciplíny v roku 2002“ je podľa Slovnaftu pojem, z ktorého nie je jasné, či ide o porušenie v určitom okamihu roku 2002 alebo v priebehu celého kalendárneho roka 2002. Na tomto mieste je potrebné upozorniť, že z ustanovenia § 32 správneho poriadku nevyplýva, že výrok rozhodnutia musí obsahovať aj „obdobie, za ktoré sa sankcia ukladá.“ Ak výrok rozhodnutia uvádza, že sankcia sa ukladá za „porušenie cenovej disciplíny v roku 2002“ a neuvádza bližšie spresnenie tohto obdobia, je nepochybné, že pokuta sa udeľuje za porušenie cenovej disciplíny počas celého kalendárneho roka od 1.1.2002 do 31.12.2002.

Slovnaft ďalej namieta, že výrok rozhodnutia nie je v súlade s § 47 ods. 2 správneho poriadku, pretože neuvádza ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo presne, t.j. aj s uvedením časového obdobia účinnosti takéhoto ustanovenia. Aj keď v odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa je zrejmé, že sa rozhodovalo podľa ustanovení zákona o cenách platných v čase porušenia cenovej disciplíny, tento argument Slovnaftu možno posúdiť ako opodstatnený. Ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo musí byť uvedené presnou citáciou konkrétneho zákona a jeho konkrétneho ustanovenia a v prípade, že toto ustanovenie už bolo zmenené či zrušené aj s uvedením časového obdobia účinnosti tohto ustanovenia. V tomto zmysle by mal prvostupňový orgán výrok rozhodnutia upraviť.

Pokiaľ ide o poučenie v napadnutom rozhodnutí, Slovnaft sa opätovne mýli, keď toto napáda pre jeho neúplnosť. V zmysle § 47 ods. 4 správneho poriadku totiž platí, že „poučenie o odvolaní obsahuje údaj, či je rozhodnutie konečné alebo či sa možno proti nemu odvolať, v akej lehote, na ktorý orgán a kde možno odvolanie podať“. Z rozkladu Slovnaftu je zrejmé, že tento si nesprávne vykladá výrazy „na ktorý orgán a kde“. Výraz „na ktorý orgán“ v skutočnosti znamená, na ktorý správny orgán je možné rozklad podať (t.j. v našom prípade na ministerstvo financií), a výraz „kde“ znamená adresu tohto orgánu (Štefanovičova 5, 817 82 Bratislava). Poučenie o odvolaní teda obsahuje všetky zákonné náležitosti a je úplné.

Pokiaľ ide o námietku doručovania napadnutého rozhodnutia zo strany 22 tohto rozhodnutia je zrejmé, že toto sa doručovalo ako samostatnému účastníkovi konania – Slovnaftu, tak aj jeho zástupcovi s plnomocenstvom na celé konanie. Ak bolo účastníkovi konania rozhodnutie doručované „do vlastných rúk“ bolo naplnené ust. § 24 ods. 1 správneho poriadku. Podľa § 25 ods. 5 správneho poriadku platí, že „ak má účastník konania zástupcu s plnomocenstvom na celé konanie, písomnosť určená do vlastných rúk sa doručuje iba tomuto zástupcovi“. Z uvedeného vyplýva, že účastníkovi konania bolo rozhodnutie správneho orgánu doručované nadbytočne, čo však určite nepredstavuje akúkoľvek právnu vadu konania.

 

K časti I rozkladu:

V tejto časti svojho rozkladu Slovnaft vyslovuje názor, že cenové vyšetrovanie a stanovenie primeraného zisku na rok 2004 sa uskutočnilo s retroaktívnymi účinkami a že v rozpore so slovenskými právnymi predpismi sa voči spoločnosti Slovnaft uplatňoval diskriminačný postup.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že spoločnosť MOL realizovala svoju investíciu v Slovenskej republike (kúpa väčšinového akciového podielu v spoločnosti Slovnaft) v podmienkach vecnej regulácie cien benzínu, nafty a motorových olejov. Pri kalkulácii svojich budúcich ziskov a návratnosti investície musel predsa zodpovedný investor počítať aj s určitými obmedzeniami, ktoré vyplývali zo všeobecne záväzných právnych predpisov v oblasti cien a z podmienok cenovej regulácie platných od roku 1996. Slovenská republika teda nestanovila záväzné pravidlá cenotvorby dodatočne a diskriminačne voči investorovi, potom ako sa investícia zrealizovala, ale naopak investícia sa zrealizovala v čase, kedy sa už niekoľko rokov aplikovala na Slovnaft cenová regulácia podľa zákona o cenách platného do 31.12.2003, teda v čase, kedy táto spoločnosť, už niekoľko rokov predkladala Preukazy ekonomicky oprávnených nákladov a primeraného zisku v súlade s metodikou, ktorú v minulosti nikdy nespochybňovala.

Vzhľadom na vyššie uvedené je teda tvrdenie Slovnaftu, že Slovenská republika uplatňuje voči investorovi diskriminačný postup tendenčné. Povinnosť dodržiavania platných zákonov sa ani vo sfére ochrany zahraničných investícií nikdy nepovažovalo za diskriminačné opatrenie.

Pokiaľ ide o argument o retroaktivite v konaní cenových orgánov Slovnaft tu prichádza k záveru, že od 1. januára 2004 bolo zrušené oprávnenie ministerstva financií ovplyvňovať tvorbu cien (viď znenie § 7 zákona o cenách účinné do 1.1.2004) a vykonať cenovú kontrolu v tejto súvislosti. Slovnaft tento svoj argument v podanom rozklade bližšie nerozvádza, ale sa len odvoláva na svoje vyjadrenie k oznámeniu o začatí správneho konania zo dňa 24.1.2005.

Slovnaft pri výklade § 23a ods. 1 zákona o cenách dochádza k záveru, že ministerstvo financií mohlo konať spätne za roky 2002 a 2003 iba v prípadoch konaní, ktoré boli začaté pred nadobudnutím účinnosti novely tohto zákona (t. j. pred 1.1.2004). Odsek 2 citovaného ustanovenia Slovnaft vykladá zase tak, že výkon cenovej kontroly za obdobie, ktoré predchádzalo roku 2004, síce je možný, ale môžu ho vykonávať len orgány uvedené v ust. § 20 ods. 3 až 6 zákona o cenách (t. j. Ministerstvo zdravotníctva SR, Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR a pod.)

Výklad ustanovenia § 23a zákona o cenách, ktorý bol do tohto zákona zapracovaný na základe novely č. 520/2003 Z. z., je zo strany Slovnaftu znovu účelový a navyše zjavne nelogický.

Je nesporné, že zákon č. 520/2003 Z. z. účinný od 1.1.2004 novelizoval pôvodný zákon o cenách, pričom súčasťou tejto novely je aj stanovenie nových cenových kontrolný orgánov, ako napr. Ministerstvo zdravotníctva SR, Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR a vyššie územné celky. Súčasne táto novela zákona o cenách vypustila okresné úrady zo zoznamu cenových kontrolných orgánov. Keďže kompetencia nových cenových orgánov bola zo zákona daná od 1.1.2004, a od tohto dátumu bola tiež vypustená zo zákona o cenách kompetencia niektorých pôvodných cenových orgánov (okresné úrady), bolo potrebné tiež v zákone upraviť a doriešiť kompetenčný problém, a to, ktorý kontrolný cenový orgán dokončí konania začaté pred 1.1.2004 a bude vykonávať cenovú kontrolu za obdobie pred dátumom 1.1.2004.

Tento kompetenčný problém bol vyriešený takým spôsobom, že priamo zákon o cenách ustanovuje, že konania začaté pred 1.1.2004 už dokončia nové kontrolné cenové orgány za predpokladu, že je to v ich pôsobnosti podľa novely zákona o cenách (zákon č. 520/2003 Z. z.), pričom tieto konania dokončia podľa doterajších hmotnoprávnych predpisov, t. j. predpisov platných pred 1.1.2004. Zákon tiež ustanovil, že kontrolu za obdobie pred 1.1.2004 budú už vykonávať novozriadené cenové kontrolné orgány, samozrejme za predpokladu, že je to v rozsahu ich kompetencií. Kompetencia ministerstva financií vykonávať cenovú kontrolu za obdobie pred 1.1.2004 však zostala nedotknutá. Ministerstvo financií malo teda plné oprávnenie realizovať v roku 2004 kontrolu dodržiavania vecného usmerňovania cien podľa § 7 ods. 1 písm. c) zákona o cenách (platného do 31.12.2003) za obdobie pred 1.1.2004, a to aj napriek tomu, že dotknuté hmotnoprávne ustanovenie regulujúce vecné usmerňovanie cien bolo s účinnosťou od 1.1.2004 zo zákona vypustené. Postupovať však muselo podľa pôvodných hmotnoprávnych predpisov, t. j. predpisov platných pred 1.1.2004.

Z vyššie uvedených dôvodov záverom možno sumarizovať hlavné problémy postupu ako aj napadnutého rozhodnutia prvostupňového orgánu v stručnosti takto:

1. správny orgán nedostatočne zdôvodnil, prečo vychádzal pri určení „vývoja obvyklého“ podielu zisku tuzemského tovaru na ekonomicky oprávnených nákladoch len z medziročného nárastu tohto podielu v roku 2003 v porovnaní s rokom 2002,
2. správny orgán nedostatočne zdôvodnil vyňatie všetkých nákladov účtovaných ako náklady na výskum a vývoj z ekonomicky oprávnených nákladov; v rozpore so zásadou materiálnej pravdy ( § 32 ods. 1 správneho poriadku) správny orgán neskúmal charakter týchto nákladov, pričom je nepochybné, že niektoré z nich nie sú nákladmi výskumu a vývoja,
3. správny orgán vyňal z ekonomicky oprávnených nákladov náklady na provízie za sprostredkovanie predaja pohonných hmôt bez toho, aby sa vysporiadal s tvrdením Slovnaftu, že nemohol zabezpečiť predaj pohonných hmôt s nižšími nákladmi ako boli jeho náklady na provízie za sprostredkovanie predaja pohonných hmôt,
4. správny orgán nedostatočne zdôvodnil, prečo uložil pokutu za predloženie nesprávnych údajov pri cenovej kontrole na hornej hranici sadzby.

 

Vzhľadom na vyššie uvedené, s poukazom na § 59 ods. 3 správneho poriadku, som rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia.

Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu sa podľa § 61 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov nemožno odvolať. Toto rozhodnutie je konečné a je preskúmateľné súdom.





Rozhodnutie sa doručuje:

1) JUDr. Erika Csekes, advokátka
CSEKES, VILÁGI, DRGONEC & PARTNERS, spol. s r.o.
advokátska kancelária
Sasinkova 12
811 08 Bratislava
2) Ministerstvo financií Slovenskej republiky
sekcia systému verejnej vnútornej finančnej kontroly
Štefanovičova 5
817 82 Bratislava 15
3) Ministerstvo financií Slovenskej republiky
odbor štátneho výkazníctva a účtovníctva
Štefanovičova 5
817 82 Bratislava 15